Rebríček

Ročník 2021

O kategórii

Pravidlá

1. Všeobecné: 

2. Distribúcia súťažných textov: 

3. Priebeh súťaže:

4. Termíny a vyhlásenie výsledkov

5. Záverečné ustanovenia

Súťažné knihy

1. Mariusz Szczygieł : Nie je

Chrbticou najnovšej knihy Mariusza Szczygieła je neprítomnosť a absencia, teda to, čo NIE JE. Tak čo JE vlastne v Nie je

Prečítate si tu dojímavý príbeh pražskej Vily Müller od svetoznámeho funkcionalistického architekta Adolfa Loosa. Stanete sa svedkami príprav dospelého muža na ohlasovaný koniec sveta. Prežijete pestrý život zapísaný do excelovskej tabuľky. Omráči vás pozoruhodný príbeh českej poetky a emigrantky Violy Fischerovej. Absolvujete posledný veselý výlet starnúceho autorovho otca do Prahy. Ponoríte sa do prachu budapeštianskeho obchodu so starožitnosťami. A napokon možno stratíte vieru v ľudské dobro pri hrôzostrašnom príbehu utýraného šesťročného chlapčeka, ktorý z noci na ráno zmenil celé Poľsko. Aj toto je Szczygiełovo Nie je. A ešte oveľa viac. 

2. Ryszard Kapuściński: Ďalší deň života

Bola to dlhá vojna. A táto krajina v nej takmer celkom vykrvácala. V roku 1974, pár mesiacov pred vyhlásením nezávislosti, býval Ryszard Kapuściński v Luande, hlavnom meste Angoly, kde pracoval ako zahraničný korešpondent. Sledoval mesto, ktoré sa postupne vyľudňovalo, pozoroval paniku utekajúcich portugalských kolonialistov, bol svedkom masového šialenstva, klinickej smrti jedného mesta pod neustálou hrozbou delostreleckého bombardovania. Neskôr odišiel priamo na front, na miesta, z ktorých všetci utekali, aby sa stal svedkom jednej z mnohých krvavých premien bývalých zámorských kolónií.
Svoje angolské zážitky opísal vo výnimočnej knihe Ďalší deň života, ktorá nie je len o vojne a proti vojne, ale rozpráva aj o osamelosti reportéra uprostred dejinného chaosu, o nezmyselnosti vraždenia, o neistom zajtrajšku, no najmä o živote, ktorého cena rastie každým dňom. 

3. Elisabeth Asbrink: A vo Viedenskom lese stále stoja stromy

Kniha je trpkým zmierením sa (autorky) s mýtom o Švédsku tridsiatych rokov ako o krajine rovnosti, solidarity a pokroku, pre ktorú však niekoľko stoviek „rasovo cudzích“ utečencov predstavuje ohrozenie spoločenského blahobytu. Švédsky antisemitizmus tridsiatych rokov nie je žiadnym tajomstvom, ale až kniha Elisabeth Åsbrink ukázala, akými samozrejmými, všeobecne necitlivými a krutými činmi sa prejavoval. Poukazuje taktiež na to, do akej miery sa švédskej, ale nielen švédskej spoločnosti podarilo vytlačiť z povedomia zodpovednosť za holokaust. Historická reportáž A vo Viedenskom lese stále stoja stromy je tiež knihou o súčasnosti, keďže „poukazovanie na hanebnú minulosť prebúdza citlivosť na drámu, ktorá sa odohráva pred našimi očami – drámu utečencov v súčasnom svete“. Rasizmus neumrel, len zmenil jazyk. Pojem „horšej rasy“ nahradila „cudzia kultúra“.
Kniha vo Švédsku vyvolala škandál ešte pred zverejnením. „Všetci milujú mýty o svojej histórii. Zvlášť sa nás dotkne, ak niekto vytiahne na denné svetlo zabudnuté príbehy spojené s holokaustom a antisemitizmom,“ napísal Wojciech Orliński. Keď sa pred niekoľkými rokmi dostali na verejnosť informácie o minulosti Ingvara Kamprada, zakladateľa IKEA, o jeho stykoch a podpore švédskych fašistov, verejne vystúpil s prosbou o prepáčenie, napísal list svojim zamestnancom a svoju prosbu opakoval v nespočetných interview.

4. Witold Szablowski: Ako nakŕmiť diktátora

Hovorí sa, že láska ide cez žalúdok. A možno niečo podobné platí aj o dejinách. Všetci predsa jeme. Niekoľkokrát denne. Bežní ľudia. Prezidenti. Aj diktátori. Núka sa teda otázka, čo raňajkoval Fidel Castro, keď priviedol svet na pokraj jadrovej vojny? Čo si dal na obed Pol Pot, keď dva milióny Kambodžanov zomierali od hladu? A na čom si pochutnával Saddám Husajn, keď vydal rozkaz otráviť plynom desaťtisíce Kurdov?Ovplyvnili kuchári diktátorov svojim kuchárskym umením chod dejín? A mali všetci radi najmä krvavé bifteky?
Ani v okamihoch, keď sa rozhoduje o osude sveta, o vojne či o mieri, nesmú byť žalúdky prázdne. Uvedomil si to aj poľský reportér Witold Szabłowski, ktorý vyhľadal kuchárov najväčších diktátorov 20. storočia, aby sa prostredníctvom ich príbehov pozrel na moderné dejiny z celkom nového uhla. Irak Saddáma Husajna, Kuba Fidela Castra, Albánsko Envera Hodžu, Uganda Idiho Amina či Pol Potova Kambodža. Čo meno, to iná diktatúra, čo krajina, to iná zaujímavá kuchyňa.
Witold Szabłowski nám ponúka osudy piatich diktatúr, ale zároveň aj jedinečné osobné príbehy kuchárov, ktorí sa dostali celkom blízko tým najhrôzostrašnejším vládcom sveta – priamo do ich kuchýň.
Výnimočná kniha Witolda Szabłowského Ako nakŕmiť diktátora vychádza v preklade Karola Chmela.

5. Michael Finkel: Posledný pustovník

„Sám nevedel, kam ide. Nič neplánoval. Len vošiel do lesa a zmizol.“ Tak sa začína príbeh Chistophera Knighta, ktorý krátko po svojich dvadsiatych narodeninách zaparkoval svoje auto hlboko v lese a na štvrť storočia sa stratil z civilizácie.
Čo ho k tomu viedlo? Prečo sa chcel stať „nikým“? A ako ho dlhé roky prežité v lese zmenili?
Možno by sme sa však nemali pýtať, prečo niekto pred spoločnosťou uteká. Možno by sme si mali klásť otázku, prečo v nej chce niekto vôbec zotrvať. Knightovi v lese spoločnosť ľudí nechýbala. Čítal knihy, počúval rádio a žil z toho, čo sa mu podarilo nakradnúť v neďalekých víkendových chatách. Stala sa z neho legenda. Zlodej-pustovník, ktorý sa špecializuje na trvanlivé potraviny, plynové bomby, baterky, no nepohrdne ani sladkosťami či výstrednými likérmi. Jedni ho chceli dolapiť, iní obdivovali jeho drzosť i životaschopnosť a snažili sa mu pomôcť. Až kým ho jedného dňa skutočne nechytili a neobvinili z viac ako tisícky krádeží.
Americký spisovateľ Michael Finkel vo svojej dokumentárnej knihe Posledný pustovník rekonštruuje fascinujúce roky, ktoré Christopher Knight prežil v lesnej divočine. Vybudoval si tam vlastný svet, v ktorom si vystačil sám so sebou. Jeho pustovnícky príbeh je hlbokou úvahou nielen o samote, ale aj návrate do spoločnosti, do sveta, ktorému za tie dlhé roky takmer celkom prestal rozumieť. Dokáže svet porozumieť jemu? 

aktuálny ročník