Rečníctvo

Ročník 2020

Odborná porota:

Víťazi: 

1. miesto – Timetej Oršula – Bilingválne gymnázium M. Hodžu v Sučanoch
výtvarné dielo od Dávida Rejčpísa v hodnote 90 € a darčekový balíček od mesta Žilina

2. miesto – Kristína Kobolková – Gymnázium J. M. Hurbana v Čadci
poukážka na nákup kníh v hodnote 35 € a darčekový balíček od mesta Žilina

3. miesto – Emma Čačková – Gymnázium bilingválne v Žiline
poukážka na nákup kníh v hodnote 25 € a darčekový balíček od mesta Žilina

Čestné uznanie:


Ukážky textov:

Texty neprešli jazykovou korektúrou: 


Timotej Oršula – 1. miesto

Hrôza, strach, utrpenie, zločiny proti ľudskosti, prizeranie sa obyvateľstva. Obava o svojich blízkych, o svoju rodinu, svoju vlasť. Strach o svoj vlastný život. Dočítame sa o tom v učebniciach, sú to pre nás iba čísla, dátumy. Skutočnosti prepojené medzi sebou napojené až do súčastnej doby. A napriek tomu sa do toho nevieme vôbec vžiť. Ako sa hrôzy vojny spred 80 rokov môžu dotýkať nás? Však dnes by sme už reagovali inak, postavili by sme sa za našich spoluobčanov a položili naše životy za tie ich. Svet sa zmenil a ľudia s ním. Dnes by sme to odsúdili presne tak, ako to odcudzujú všetky knihy, učebnice, historici.

Ale je to vážne tak?

Autor knihy si kladie tie isté otázky. Žije svoj vlastný život, prakticky neprepojený s tým, ktorý viedli jeho predkovia v minulom tisíročí. Avšak tu môžeme vidieť reakciu každého z nás: akonáhle sa hrôzy spáchané počas 2. Sv vojny začali spájať s jeho rodinoju a tým nepriamo aj s ním, uvedomuje si, že pravdu potrebuje poznať. Pre vlastné vnútorné uspokojenie? Aby ukázal svetu, že jeho sa to netýka, že to nemá s ním nič spoločné? Má to niečo spoločné s nami? A ak áno, čo?

Kniha, ktorej dej sa odohráva cez všetky časové pásma, od Argentíny, cez Európu až po Sibír neukazuje jednoznačné odpovede na tieto témy. Je subjektívna, prináša vždy len jeden, niekedy skreslený uhoľ pohľadu, ovplyvnený emóciami, túžbami, vzťahmi. Je to príbeh len ďalšej osoby v prúde dejín, ktorá sa nevie stotožniť s vlastnou minulosťou a hladá odpovede súčastných problémov v dejinách. A práve v tom spočíva výnimočnosť tejto knihy.

Otvorením svojej osobnosti, svojich vlastností, vzťahov a osobného života nám Sacha Batthyany nedáva inú možnosť ako pohrúžiť sa do sveta nejednoznačných otázok a odpovedí. Jeho vlastného sveta. Rozhovory s psychológom odhalujúce jeho myšlienkové pochody, rozhovory s náhodnými ľuďmi ako s prostitútkou vo vlaku nádherne vykresľujú/ poskytujú dvojaký pohľad na skutočnosť a postoje ľudí k nej. vzťah otca a syna, náročný ako vzťahy celej rodiny, komplikovaný ako vzťahy v celej histórii je pre knihu a jej pochopenie viac ako kľúčový a pritom taj malicherný.

Tejto knihe, za ktorú bol autor nominovaný na prestížnu švajčiarsku Knižnú cenu, by som nedal iný prívlastok ako inšpiratívna. Nielenže je našou ľudskou (čitateľskou) povinnosťou pri čítaní vcítiť sa do zmýšľania s autorom, s postavami, so spoločnosťou tej a tejto doby, ale ešte nás priam núti pochopiť ich životné situácie a strasti. Človek potom večer nezaspáva s jasnou hlavou, ale bežia mu v nej obrázky, príbehy, spojitosti. Číslice z učebníc naberajú reálnym význam.

Zrazu to má niečo spoločné so mnou.


Kristína Kobolková – 2. miesto 

Vážení prítomní!

Ešte pred pár minútami mohlo byť všetko inak. Mnohokrát si neuvedomujeme, ako nás minulosť ovplyvňuje. Tejto chvíli predchádzalo mnoho rozhodnutí. Stačilo by zmeniť jedno jediné z nich – a nemusela by som tu teraz pred vami stáť. Zotrvať v projekte bolo náročné, najmä za podmienok sťažených všadeprítomným vírusom. Ale napriek všetkému tu stojím a môžem sa vám vyznať z búrky pocitov, ktorá mnou lomcovala pri čítaní knihy Čo to má spoločné so mnou?. A túto možnosť mám len vďaka správnym rozhodnutiam z minulosti, ktoré ma sem doviedli.

Viete, nikdy som o minulosti tak nepremýšľala, ako v poslednom čase. Čo z udalostí včerajška môže byť pre mňa relevantné? Všetko. Všetko, čo sa stalo našim rodičom, starým rodičom, ľudstvu… všetko nás môže zmeniť. Veď nazrime sa na Depeše alebo Kníhkupca z Kábulu, prečo práve Čo to má spoločné so mnou? má v názve otáznik? Pretože je to knižka, ktorej sa nepýtame my na príbeh, ale ona sa pýta nás.

A v tom je čaro knihy Sachu Batthyanyho. Po prelistovaní prvých stránok s ním začnete riešiť záhadu ukrývajúcu sa v minulosti jeho vlastnej rodiny. Jeho teta Margit sa vraj počas druhej svetovej vojny podieľala na hroznom čine vraždy viac ako stovky Židov. Sacha sa o tom ale dopočul až ako dospelý, už ako etablovaný novinár a začal pátrať. Tento Švajčiar je famóznym rozprávačom. Nemusíte sa zaujímať o históriu, dokumentov na tému druhej svetovej vojny tu už bolo neúrekom, a tým nechcem povedať, že je to zlé. Táto kniha vám však na históriu ponúkne úplne iný pohľad. Sacha vás jednoducho nudiť nebude, žiadne zbytočné opisy, naopak vás bude uvádzať do kontextu spájaním faktov z hudby či politiky. Niekedy narazíte aj na poznámky pod čiarou alebo rozhovor medzi Sachovou babkou a tetou Margit, interpretovaným v dialógoch ako drámu, čo dodáva knihe sviežosť.

Musím vás ale upozorniť. Toto nie je detektívka. Či sa na konci dozviete, že Magit predsa len stisla spúšť, alebo nie, to vám neprezradím. Aj preto, lebo skutočnou záhadou tejto knihy je, či sme sa z minulosti ako ľudstvo poučili. Zmenilo sa niečo od čias tety Margit alebo aj dnes len mlčíme, lebo sa nás to netýka a nevyplynú z toho žiadne následky? Sacha sa nad rozlúštením tohto orieška trápil dlhých sedem rokov, toľko totiž strávil písaním tejto beletristickej reportáže, táto kniha vás preto nenechá chladnými a po jej zatvorení sa nad ňou budete ešte dlho zamýšľať, tak ako ja.

Preto si myslím, že Čo to má spoločné so mnou si stojí za to prečítať. Poslaním každej knihy je predsa naplniť čitateľov cieľ po nej siahnuť, či už je to báť sa pri horore alebo zasmiať sa nad humorným textom a práve Sachovo dielo vám dá ešte viac. Zamyslenie, ktorým vás Sacha upozorňuje – to, ako sa rozhodnete v minulosti, do značnej miery ovplyvní vašu budúcnosť.

Ďakujem za pozornosť.


Emma Čačková – 3. miesto

„Všetky šťastné rodiny sú si navzájom podobné, každá nešťastná rodina je nešťastná svojím spôsobom.“ (Lev N. Tolstoj, Anna Kareninová)

Týmto citátom končí autorka knihy, Asne Seierstad, svoju knihu Kníhkupec z Kábulu. Pokladala rodinu Chanovcov za šťastnú alebo nešťastnú? Asne odišla do Afganistanu dva týždne po teroristických útokoch na veže Svetového obchodného centra, aby spoznala život bežných Afgancov. Štyri mesiace strávila v rodine Sultána Chána. Štyri mesiace spala v jeho dome spolu s jeho manželkami, synmi, dcérami, sestrami, matkou, bratrancami. Štyri mesiace s nimi jedla, chodila na trh a na púte. Celá kniha má dokopy 255 strán. A odpoveď na otázku, či považuje rodinu Chanovcov za šťastnú alebo nie v nej nenájdeme. Asne nekomentuje, nehodnotí, nepolemizuje, iba prináša fakty. Fakty, ktoré často desia, občas mierne pobavia, poväčšine však šokujú. Nával týchto pocitov ale nemôžeme na konto pripísať autorke. Toto je jeden z aspektov, kde vidím genialitu tohto diela. Aj napriek tomu, že autorka nám naservírovala fakty s občasnými opismi emócií nepochádzajúcími od autorky samotnej ale od postáv, knihu som nedokázala odložiť.

Ak sa však vrátime k otázke, či bola rodina Chánovcov šťastná, odpoveď nenájdeme. Sultán Chán 20 rokov vedie kníhkupectvá v centre Kábulu. Ja ho vnímam ako človeka s dvoma tvárami. Na jednej strane je liberálom milujúcim umenie. Chce, aby sa história Afganistanu nezabudla. Odovzdáva ju ďalej a ďalej predávaním a uchovávaním kníh. Zakázaných kníh. Kníh s podobizňami ľudí, s históriu, ktorú by si podľa Talibanu ľudia pamätať nemali. Nenávidí cenzúru a snaží sa proti nej bojovať. Je mu jedno či sú pri moci komunisti, či Taliban. Má iba jeden cieľ. Zachrániť čo najviac črepov afganskej kultúry. Po zatknutí ministerstvom mravnosti svoje činy obhajuje takto: Môžete mi páliť knihy, môžete mi strpčovať život, môžete ma aj zavraždiť, ale nikdy nezničíte históriu Afganistanu! . Na druhej strane je to patriarchálny despota riadiaci sa prastarými tradíciami a rodinnými zvykmi. V rodine rozhoduje o všetkom. O rodinnom rozpočte, o štúdiu svojich synov, o manželoch svojich dcér a dokonca aj sestier. Veľmi ma však fascinovalo sledovať, ako sa tieto dve úplne protikladné tváre prelínajú a fungujú súbežne. V jednej situácii sa naraz prejaví aj jeho liberálna podstata milujúca umenie a zároveň aj silné patriarchálne korene siahajúce do ďalekej minulosti. Ale je šťastný?

Na druhej strane sa kniha vo veľkej miere venuje ženám a ich postaveniu v spoločnosti a v rodine. Ženy bez práva. Bez práva na sny. Šúpe cibuľu, tečú jej trpké slzy. Skutočné slzy takmer nepozná, lebo potlačila všetky želania, túžby a sklamania. Bez práva na výber. Mala panický strach, aby ju neodhalili. Nevidela rozdiel medzi tým, keď človek podvádza manžela, a tým, keď číta zaľúbené listy od mladého nápadníka. Obe skutočnosti boli protizákonné, obe boli zlé, obe prinášali hanbu. Bez práva na názor a city. ,,Cítiš to, čo ja?“ napísal v jednom liste. Leila vlastne nič necíti, iba má šialený strach, akoby zrazu žila v inej realite. Prvýkrát v živote sa jej niekto niečo pýta a vyžaduje odpoveď. Chce vedieť, čo cíti, čo si myslí. Ale ona si nič nemyslí, lebo nie je zvyknutá mať na niečo názor. A presviedča sa, že nič necíti, lebo vie, že nesmie nič cítiť. Naučila sa, že človek sa za pocity musí hanbiť. V tejto spoločnosti neexistuje žiadna rodová rovnosť. Keď sa my oháňame rodovou rovnosťou a niekedy až prehnaný feminizmus sa šíri čoraz viac, čo potom majú robiť ony? Čo potom majú robiť ony v spoločnosti, kde brat ukameňuje vlastnú sestru na základe pokryteckéhoslova muža? A teraz si položte otázku: ,,Sú šťastné?“ 

Väčšina z nás by bez akéhokoľvek rozmýšľania odpovedala nie. Ale cítia to tak aj ony? Čo vlastne znamená byť šťastný? Na túto otázku si musí odpovedať každý sám za seba. Neviem, čo to znamená pre teba, čo pre teba a čo pre teba. Jednou vecou som si však istá. Určite to znamená niečo iné pre mňa a niečo iné pre ne. Pre nás a pre nich. Pre spoločnosť a kultúru, v ktorej žijeme my a pre spoločnosť a kultúru, v ktorej vyrastali oni. Zatiaľ, čo pre nás je ich život nepredstaviteľný a ja osobne môžem povedať, že dokonca až smutný, oni to tak možno nevnímajú. Náš pohľad na ich kultúru je skreslený našou západniarskou kultúrou. To, že máme od života rozličné očakávania potvrdzuje aj fakt, že autorka knihy bola po jej napísaní zažalovaná samotným Sultánom za podávanie klamlivého obrazu o jeho rodine a za zneužitie ich pohostinnosti. Z okolností však vyplýva, že autorka nepodala klamlivé informácie, jednoducho sa na ne pozrela zo „západniarskej“ perspektívy, ktorá je rozličná od tej ich. Preto nemôžeme posudzovať, či boli šťastní. Možno áno a možno nie.

Ja osobne by som túto knihu označila za malý stret civilizácii. Pre niekoho to možno bude nedeľné čítanie, pre iných zas trošku náročnejšie sústo. Niekto ju možno zhltne na jedenkrát, iný ju bude musieť na pár hodín odložiť, aby to spracoval. Ale aj tak si myslím, že by si ju mal prečítať každý jeden z vás. 


Martina Šefárová – čestné uznanie

Vážená porota, milí čitatelia, súťažiaci, spolužiaci,

v úvode knihy trochu oheň, trochu voda autor opisuje bývalú Juhosláviu takto:

 … keď sme šli na dovolenku k Jadranu, kam dodnes chodí mnoho Slovákov, sa Juhoslávia stala symbolom raja – najväčšieho a najkrajšieho, aký sa dal u nás v šedi husákovského socializmu predstaviť. Nafukovačky na priezračnom azúrovom mori, voňavé pečené rybičky na oleji, šnorchle, bolestivé dotyky medúzy… A popritom, ako som rástol a dospieval, sa predo mnou rodičia rozprávali. Spočiatku šuškali, neskôr zahodili opatrnosť a bavili sa nahlas o tom, kto zo známych odišiel do „Juhošky“ a už sa nevrátil. Na Západ emigrovali susedia, lekári, právnici, umelci, novinári. 

Andrej Bán nám vo svojej knihe približuje situáciu na Balkáne za svojich detských čias, v 90-tych rokoch, ale aj v súčasnosti. Píše o kráse Juhoslávie, no aj o bratovražedných vojnách, krviprelievaní a najmä o živote obyčajných ľudí, ktorý sa aj po krutej vojne vracajú späť do svojich rodných miest, aj keď vedia, že ich život už nikdy nebude ako predtým. Každá krajina má svoj vlastný príbeh doplnený o osobné zážitky autora z ciest.

Príbehy Balkánu nie sú len rôzne uhly pohľadu krajín na vojnu. Sú to prerozprávané svedectvá a životy ľudí počas nej a spomínané sú aj udalosti, ktoré k nej viedli. Andrej Bán nás čo svojej knihe oboznamuje aj s rôznymi knižnými dielami a novinovými článkami, v ktorých sa píše najmä o zverstvách a ohavnostiach napáchaných členmi Kosovskej oslobodzovacej armády a Srbskými jednotkami. Vťahuje nás priamo do histórie vojnových konfliktov na Balkánskom polostrove natoľko, že aj ja som sa začala čoraz viac zaujímať o túto tému.

Spôsob, akým je písaná kniha Trochu oheň, trochu voda je jedinečný v tom, že s autorom ako postavou sa cítime byť blízkymi pozorovateľmi každého jeho kroku. Okrem nenávistných bojov, nekalých praktík prezidentov a masového vraždenia, sledujeme aj cestu reportéra snažiaceho sa zozbierať a podať svojim čitateľom čo najviac výpovedí a príbehov z toho krutého obdobia.

Viem, že podaktorých čitateľov by mohli rozsiahle opisy historických udalostí, nezrozumiteľné mená, množstvo rokov a vysvetľovanie politickej situácie odradiť od dočítania tejto zaujímavej knihy. No bez týchto častí, by sme samotné zážitky autora a príbehy ľudí, postihnutých vojnou, vôbec nepochopili. Práve v týchto pasážach nám autor ukazuje, ako krásne do nich zapadajú historky, ktoré zozbieral počas svojich ciest po Balkáne. Ale nesústreďme sa len na niekedy hrozivé opisy bojov, skúsme upriamiť svoju pozornosť na autorove opisy ľudskej mentality a jej zmenu ako následok katastrofálnych udalostí.

Vášnivým čitateľom, ktorých zaujala táto kniha už len z môjho rozprávania, určite odporúčam prečítať si desivú časť o žltom dome, ktorý bol v skutočnosti biely a taktiež aj opis festivalu Guča.

Vzťahy v bývalej Juhoslávii nikdy neboli dokonalé, no vládla tu pokojná a priateľská atmosféra. Po príšerných činoch, ktoré robili susedia susedom, už krajiny Balkánu nebudú nikdy ako predtým. Domy sú opravené, mešita a mestské centrá zasa stoja a vyzerajú tak ako vyzerali pred vojnou, len vzťahy medzi ľuďmi budú narušené už natrvalo. V obyvateľoch krajín, ktoré boli súčasťou vojnových konfliktov panuje strach, nenávisť a neistota.

Počas čítania tejto knihy som si kládla tie isté otázky položené autorom už v úvode :  Môže sa raj pokaziť? A môže sa premeniť na peklo? Ak áno, čo je na to potrebné?„. Mojou odpoveďou je: áno, stačí na to veľmi málo, hnev človeka.


Nina Sýkorová – čestné uzanie

Vážené študentky, vážení študenti!

„Zviera nie je slobodné, a to ani vtedy, keď sa voľne vznáša vo vzduchu alebo sa slobodne pohybuje v lesoch. Voda vždy tečie dole kopcom. Ľudská sloboda nie je intelektuálna ani telesná, ale je slobodou vôle , ktorou ovládame svoje vlastné konanie. Ľudský skutok je slobodný skutok.“

Tieto krásne slová už dávno vyslovil Thomas Williams. Sladká sloboda. Neviem, či si všetci prítomní uvedomujeme jej hodnotu. Čo pre nás znamená? Poviete si, zbytočne sa zaoberať samozrejmosťou. No nie každý na tomto svete si môže obliecť to, v čom sa cíti príjemne. Nie každý si dovolí povedať nahlas svoj názor alebo sa pozrieť do očí inému len tak.

V knihe Kníhkupec z Kábulu od A. Seierstand o slobode nemožno ani uvažovať. Tá naša európska je pre nich neakceptovateľná. Najmä tá ženská…

Autorka prežila štyri mesiace v početnej rodine Sultána Chána v Afganistane. Na prvý pohľad veľmi príjemný starší intelektuál, ktorý imponuje spisovateľke pozitívnym vzťahom k umeniu. No časom odhaľuje jeho odvrátenú tvár hlavy rodiny, ktorý vládne pevne a kruto. Afganský vlastenec s liberálnym vzťahom k ženskej uniforme – burke.

Vážení prítomní, všetko by bolo v tejto knihe v poriadku s akýmsi chodom a históriou národov, ktoré bojujú o svoju slobodu. Nie je výnimočné striedanie režimov, vládcov, demagógií, ale postavenie žien v tomto kúte sveta je neprijateľné!

Viete si predstaviť, že nemôžete ísť do mesta len tak bezdôvodne? Vždy musí mať váš odchod z domu súvislosť s nejakým nedostatkom v domácnosti. Afgánska žena nemôže ísť na trh sama. Musí byť zahalená od hlavy po päty. Pre mňa je veľmi šokujúce vnímanie žien spoločnosťou. V Afganistane sú ženy hlúpejšie ako muži, majú menší mozog a nie sú schopné myslieť ako muži. Podradná spoločenská trieda, nedokonalé pohlavie, ktoré pánom tvorstva musí bozkávať nohy. Nepochopiteľné!!!

Autorka ako Európanka bola vnímaná inak – ako žena zo Západu, akási obojpohlavná bytosť. Bola vyčlenená z ich stereotypov – veď nebola jednou z nich. Ja- ako mladá žena – sa pozastavujem nad dekrétmi, ktoré boli v roku 1996 vyhlásené v Kábule, keď bol obsadený Talibanom. Cez rozhlas vykrikovali reštrikcie, okrem iných aj takéto: zákaz pre krajčírov šiť dámske šaty a brať ženám miery, zákaz hudby a tanca na svadbách, zákaz britských a amerických účesov. Špeciálne výzvy boli pre ženy: nesmú opúšťať domovy, nemôžu sa módne obliekať a líčiť (však načo, keď sú celé dni v burkách). Dokonca sa im Taliban vyhrážal, že ak budú chodiť vo vyzývavých a vypasovaných šatoch, ktoré by priťahovali pozornosť iných mužov, islamská šaría ich prekľaje a nepôjdu do neba…

Ach… miestami sa mi chcelo smiať nad absurditou uvedených zákonov, ale razom by mi smiech zamrzol a zmenil sa na horké slzy nad osudom týchto žien.

Cez postavy Džamily, Šakíly a Leily čitateľ cíti smútok , rozorvanú dušu, zlomené srdce, slzy, ktoré netečú po tvári, ale vo vnútri. Ach, aké tragické, keď váš otec alebo príbuzný rozhodne o tom, koho si máte vziať za manžela. Bez opýtania sa vás – nevesty. Je to možné? Kto to spôsobil? Prečo?

Vážení čitatelia, určite budete so mnou súhlasiť, že my – dnešní mladí ľudia, by sme si vo výbere životného partnera nedali rozkazovať. A predstavte si, milé študentky, že by sme museli celý život byť s človekom, ku ktorému nič necítime. Úplná katastrofa a hlboká trauma. Okrem toho sa svojmu staršiemu manželovi po čase zunujete a on si nájde o generáciu mladšiu. Bude vás nútiť ísť na ich svadbu, navliecť im prstene a potom budete žiť všetci spolu šťastne až naveky.

Ženy v Afganistane sú bez citov. Sú tovarom na predaj. Za svoje chyby pykajú: Džamilu za neveru v manželstve zavraždia vlastní bratia. Šakíla síce povie svojmu nastávajúcemu, že je škaredý a plešatý, čo na ich budúcom zväzku nič nezmení. Leila číta zaľúbené listy od Karíma a cíti sa vinná. Jej rodičia rodičia rozhodnú predať Leilu do manželstva s iným mužom do hodiny…

Buďme hrdí a slobodní Európania a Európanky. Sloboda nie je samozrejmosť. Je darom. Preto ju nosme na rukách!

Ďakujem za pozornosť.

aktuálny ročník