Recenzia

Ročník 2019

Samuel Jakubík – Gymnázium bilingválne – 1. miesto 

Kolymské denníky: Jacek Hugo-Bader

Na tejto knihe ma hneď zaujal úvodný citát :“S hrôzou si uvedomujem, že som tu už piaty deň, ale od príchodu som sa ešte ani raz neusmial.“Vravím si, že takéto niečo predsa nie je možné. Ľudia si prechádzajú neľudskými vecami
všelikde vo svete, ale raz za čas vás niečo donúti aspoň uškľabiť sa. „Sranda musí byť, aj keby na chleba nebolo.“ Táto kniha ukazuje, že človek, ktorý vymyslel tento výrok mal vždy dostatok chleba, a aj že ku šťastnému životu potrebujeme viac než len chlieb. Aby som vás oboznámil s prostredím. Kolyma. Zastavte sa a skúste si tipnúť, kde to môže byť, teda ak to ešte neviete. Ak ste si tipli severovýchodnú časť Ruska, tak tipujete správne. Veľa ľudí o tejto oblasti nepočulo. Viac ľudí už počulo o gulagoch. Práve tieto socialistické mašinérie na bôľ a nešťastie boli veľmi frekventované v tomto regióne. Kolyma, Yakutsk, Magadan. To sú tie časti Ruska, kde je cez zimu aj -60°C, rozpráva sa tu turkickými jazykmi a v prírode voľne žijú tigre. Etnické zloženie je tiež divočina sama o sebe. Číňania a Mongoli sú tu skoro tak početní ako Rusi. Ďalej tu máme etniká ako Eveni či Evenkovia, ktoré obývajú Sibír už pár tisíc rokov. Život tunajších ľudí je silno poznačený prítomnosťou gulagov aj dnes. Miestni sú poväčšinou potomkovia väzňov režimu. Z histórie vieme, že aj u nás neboli väzni režimu len lumpovia a zlosynovia, ale aj vzdelaní ľudia. Miestni tiež nie sú hlúpi. Vedia, že sa v ich krajoch predávajú geneticky modifikované potraviny (napr. zemiaky veľké ako celá dlaň). Vedia, že oni sú ľudia na konci dlhého reťazca. To sa týka kvality potravín, oblečenia a celkovo životnej úrovne.

Z autorovho rozprávania mi príde, že by sa dala napísať kniha o každom jednom človeku, s ktorým sa autor stretol. Sibírčania sú rovnako skúšaní vetrom aj životom. Väčšina žije z ruky do úst a nikdy sa nedostala z rozmedzia svojej komunity. Žiaľ, aj v takýchto krajoch sa nájdu takí, ako aj u nás, ktorí sa radi nabaľujú na chudobe druhých. Veď sem nedovidí ani sám Boh, teda Putin. Mafii sa tu darí viac než dobre. Baníctvo, ktoré od komunistických čias funguje prakticky rovnako, je veľmi dobre rozvinuté. Stále sa tu nachádza obrovské nerastné bohatstvo, ktoré sále kopú podobní chudáci ako počas „socíku“.

Tí chudáci, čo nekopú v baniach, sú buď chudáci kamionisti, chudáci drevorubači, chudáci poľovníci či námorníci. Námorníci typu: 9 mesiacov na mori, 3 mesiace v šenku. Drevorubači a poľovníci sa zas rýchlo tratia v nekonečných lesoch tajgy. Či už kvôli medveďom veľkým ako auto, alebo zime, v ktorej vás ani vodka nezahreje. Kamionisti to tiež nemajú med lízať. Ich cesta trvá niekoľko mesiacov, a môžu jazdiť len v zime, nakoľko je miestna infraštruktúra tak biedna, že musia prechádzať cez zamrznuté jazerá. Stalo sa už, že sa kamión jednoducho prepadol do vody, alebo mu zamrzla nafta a šofér musel čakať týždne, kým sa ukáže nejaká živá duša.

V pamäti mi utkvel jeden rozhovor. Autor sa náhodne stretáva so starou dámou, ktorá má rusko-fínsko-francúzske aristokratické korene. Keď sa jej opýtal, prečo sa opätovne vracia na Kolymu, povedala toto: „Tu je duša, ale bez krásy. Vo Francúzsku je krása, ale bez duše.“ Rovnako mi tak v pamäti ostane to, ako sa v Rusku pije a hrá karty. „Rusko nie je krajina, Rusko je životný štýl.“ Najviac ma pobavil príbeh chlapov, ktorí dostali voľno na 3 dni, tak šli samozrejme do krčmy. Tri dni len pili a hrali karty, ani nechodili domov. Obaja prehrali majetky a nadobudli ich naspäť. Smiali sa spolu, plakali spolu, modlili sa spolu, pohádali sa, dolámali si ruky, udobrili sa a na štvrtý deň išli opäť spolu do práce. Aj takto žijú ľudia. Aj v takýchto podmienkach rozkvitá láska. Pre vládu však len ľudia na konci. Ľudia zanedbateľní. A predsa ľudia, ktorí sa s vami podelia aj o ten posledný kúsok chleba či gigantického zemiaka.


Chiara Mihalčatinová – Gymnázium Veľká okružná – 2. miesto 

Svetlana Alexijevič: Černobyľská modlitba

Hnev, strach, smútok, beznádej, ľútosť, vďaku, obdiv. Moje najčastejšie pocity pri čítanítejto knihy. Veľakrát som knihu musela zatvoriť, rozdýchať a buď ju opäť otvoriť alebo úplneodložiť. Dokonca aj teraz na ňu často myslím, vraciam sa k nej a stále rozmýšľam, či sa toskutočne muselo stať, opätovne prežívam osudy ľudí, rozmýšľam, čo je s nimi teraz, či eštestále žijú. Čo by bolo keby..Svetlana Alexijevič nám prináša majstrovskú zbierku ľudských osudov, ktoré yrážajúdych svojou autentickosťou. Necháva samotných ľudí písať tento príbeh, neupravuje vety,dokonca keď jej respondent nadáva, nereaguje, počúva, zapisuje.

Hneď prvý príbeh nás zasiahne tou najsilnejšou, najkrajšou emóciou – láskou. Láska jednej ženy a jedného muža. Láska hrdinu – likvidátora, ktorý hneď po vypuknutí požiaru, šiel hasiť požiar v elektrárni. Bez toho, aby ho niekto varoval, pripravil, ponúkol mu poriadny výstroj, opísal mu riziká spojené s hasením… Celý príbeh prežívaš s týmto hrdinom, pomáhaš jeho láske držať ho za ruku ( aj keď je to samozrejme veľmi nebezpečné a ohrozuje nielen svoj život ale aj život ich ešte nenarodeného bábätka). Je možné odsúdiť takúto ženu? Nie len on, ale aj ona je hrdinka, vydržala do konca pri svojej láske, aj keď ju všetci odháňali, varovali ju, ale pochopiteľne nedá sa nebyť pri milovanom človeku, keď vieš, že je to naposledy. Vidíš ako z neho odchádza život, že to už nie je on, jeho telo sa pomaly rozpadáva… Tento príbeh zostáva vo mne doteraz. Neustále sa vraciam k ženám, ktoré so všetkou láskou a nehou stáli pri svojich milovaných až do konca..

Ani jeden z príbehov nie je rovnaký. Autorka nám prináša rozmanitú zbierku reportáži, opisuje ľudí, ktorí zo dňa na deň museli opustiť svoje domovy, svoju pôdu, všetko, čo im doteraz poskytovalo útechu, teplo, lásku. Opisuje príbehy matiek, ktoré prežívajú smrť svojich detí, opisuje životy likvidátorov. Najsilnejšie pocity zanechali vo mne príbehy detí, ktoré sami opisujú ako svojimi detskými očami vidia túto katastrofu, ako prosia svoje matky, aby ich už nechali zomrieť.. Počas čítania sa neustále musím pýtať, toto sa vážne muselo stať? Skutočne zlyhal ľudský faktor? A keď už zlyhal vážne to muselo takto dopadnúť? Nebolo dôležitejšie varovať ľudí, poskytnúť im ochranné odevy, vysvetliť im čo sa v skutočnosti stalo, ako sa tváriť, že je všetko v poriadku? Kde sa vytratila ľudskosť? Láska a rešpekt k druhému človeku?

„Nepíšte o zázrakoch sovietskeho hrdinstva. Aj keď sa tie zázraky diali! Ale najprv bolo lajdáctvo, neporiadnosť, a až potom zázraky.“


Mária Kromková – Gymnázium Veľká okružná – 2. miesto 

Jennie Dielemans: Vitajte v raji

Biele piesočné pláže, palmové háje, tyrkysovo čisté more, panenská príroda, pohodlie v luxusných rezortoch, jedinečné a nevšedné okamihy. To všetko sľubujú cestovné kancelárie. Bez starostí a problémov. Za každý luxus sa ale musí platiť. Otázkou je, či si návštevníci dovolenkových rezortov a all inclusive hotelov uvedomujú naozajstnú cenu svojho
chvíľkového pohodlia.

Práve na toto sa snaží poukázať Jennie Dielemans, autorka knihy Vitajte v raji. Na tému sa nepozerá len z jedného uhla, ani nepodsúva vlastné názory. Naopak, reportážnou formou podáva reálne udalosti a postrehy, ktoré dopĺňa fotografiami a objektívnymi faktami. Či ide o rozhovory s ľuďmi, životné príbehy, históriu miesta či štátu alebo fakty zo súčasných správ, autorka všetko podáva s ľahkosťou. Na každý úsek si nechá dostatok času aby čitateľa priblížila k ľuďom, ktorých opisuje. A keď má všetok záujem, presúva sa na ďalší príbeh, kapitolu či krajinu.

Namiesto toho, aby knihu zahltila informáciami, autorka v jednoduchosti priblíži a sprostredkuje to čo videla a pokračuje ďalej. Vďaka tomu človek rozmýšľa nad ľuďmi a problémami, ktoré mu boli predstavené ešte dlho po dočítaní knihy. Zničená príroda, nestabilná ekonomika a vykorisťovanie tradičnej kultúry je jediné, čo musíme vymeniť za bezstarostnú dovolenku a bohatý program. Keď sa za 10 rokov stane destinácia príliš preľudnená, nedostatočne nedotknutá a jednoducho nudná, stačí nájsť nové exotické miesto. Postaviť hotely, vyhradiť pláže, vyhnať domácich obyvateľov a turisti môžu prichádzať. Po odložení knihy si však uvedomíme, že problém pre budúcnosť nás začína dobiehať a za chvíľu už nenájdeme ďalší nedotknutý raj, ktorý môžeme zneužívať dokým nás neomrzí.


Natália Pončková – Gymnázium Veľká okružná – 3. miesto 

Witold Szabłowski: Vrah z mesta marhúľ

Už z názvu knihy som ako čitateľ a zároveň stredoškolák so základnou znalosťou o Turecku čakala nemilostné príbehy plné brutalít. Možem povedať, že som sa nemýlila, čo ma však prekvapilo boli kapitoly s jemným, trošku odľahčujúcim a veľmi vhodným humorom. Bolo vidieť že reportér, novinár a teda aj autor knihy, Witold Szabłowski, bol úzko spätý s krajinou. Vďaka štúdiu, ale aj pobytu sa mu Turecko vrylo pod kožu, čo sa odzrkadlilo nie len na politických či historických znalostiach, ale najmä výpoveďami postáv v jednotlivých reportážach.

Z môjho pohľadu bolo cieľom poukázať na rozdiely nielen medzi Tureckom a západne situovanými štátmi, najmä v únii, ale aj odlišnosťou medzi západom a východom krajiny. Hneď na začiatku sa stretávame s prvým príbehom kde sa odzrkadľuje aj momentálnu situáciu v Turecku. Čo ma ďalej pri listovaní knihy zaujalo bolo prelínanie s priblížením kultúry, pohľadu na nesúlad medzi pohlaviami, vnímaní sexuálnej orientácie, ale aj sexuality ako takej. Obohatenie umením, najmä filmom a literatúrou. Všetko toto však vystriedali nepochopiteľné skutky a tresty kvôli urážke na cti. Trošku paradoxný pohľad na krajinu ktorá si zakladala na tradíciách a určitej verejnej mienke, no s legálnou prostitúciou.

Text knihy bol písaný zrozumiteľne, odbornosť textu nenáročná a určená širšej verejnosti. Samozrejme nie je to literatúra vhodná pre deti, minimálne do pätnásť rokov, v rámci toho že tam nájdeme vulgarizmy. Čo mi trošku prekážalo, bolo zopár neprehliadnuteľných gramatických chýb, napriek tomu, že som sa na ne až tak nesústredila.
Taktiež som sa občas cítila ako na hodine dejepisu, ale to je už je možno nadmerne subjektívny pohľad.

Môj osobný názor je však pozitívny. Určite by som ju odporučila každému kto si neuvedomuje aké šťastie má, že žije v demokratickej krajine. Takéto príbehy zanechajú v človeku stopu a pre mňa to bolo skutočne obohacujúce, najmä po morálnej stránke.

aktuálny ročník