Rečníctvo

Ročník 2018

Výsledky rečníckej súťaže:


1. miesto: Dorota Kresáňová – Gymnázium bilingválne (Nájdem si ťa)

2. miesto: Ján Barčiak – Gymnázium Hlinská (Akoby si kameň jedla)

3. miesto: Katarína Franková – Gymnázium sv. Františka z Assisi (Akoby si kameň jedla)


Ukážky súťažných agitačných prejavov 


Barbora Horehájová, Gymnázium Varšavská cesta – Šachinšach

Vážení prítomní, 

volám sa Barbora Horehájová a dnes by som vám všetkým chcela predstaviť knihu, ktorá je pre mňa symbolom progresivity a paradoxne dekadencie zároveň. No predtým, ako začnem, by som vám veľmi rada predstavila môj tím. Sme študenti zo žilinského gymnázia na Varšavskej ceste, všetkých nás spája láska záujem k histórii, knihám, kontroverzii a v neposlednom rade úcta a rešpekt k našej pani učiteľke Virdzekovej, ktorá nás do tejto súťaže chtiac- nechtiac namočila. Rovnako ako všetky ostatné zapojené tímy sme dostali zopár zaujímavých kníh s neľahkou úlohou. Vybrať jednu. Mne osobne to v prvých momentoch prišlo ako nezrealizovateľné zadanie. Koľko ľudí, toľko chutí, 100 ľudí, 100 chutí a to nehovorím o literatúre. Kniha má byť zrkadlom duše, a teda v nej má každý z nás nájsť niečo iné. Preto bolo nesmierne ťažké vybrať spomedzi 7 kníh práve jednu. No po dlhom uvažovaní a dohadovaní sme prišli k v celku jasnému záveru. Naším šampiónom sa stala kniha Šachinšach.

Je to príbeh o vzostupe a následnom páde posledného iránskeho šacha Mohammada Rezá Pahláviho, o zúfalom národe a krvavom povstaní. Bola napísaná v roku 1982 poľským reportérom Ryzsardom Kapuścińskim. Čo sa mi na jeho štýle písania páči najviac je to, že jeho reportáž nie je lineárna. Neuspokojí sa s jednoduchými myšlienkami ani vysvetleniami, ženie sa stále ďalej. Vždy kladie otázky, na ktoré však neodpovie, a tak nás čitateľov, našťastie, núti zamýšľať sa… Je tu množstvo ľudí, ktorí ochotne pochodujú smerom k vlastnej záhube, ale prečo? Čo ich viedlo k tomuto bodu? Nemôže to byť útlak. Už roky sú utláčaní, tak prečo? Prečo dnes? Prečo nie včera? Neuveriteľné, ako dokáže pár písmen človeku tak intenzívne vŕtať v hlave… Síce mi niektoré pasáže tejto knihy trhali srdce, ale aj tak som neuveriteľne rada, že sa mi dostal do rúk jeden z jej výtlačkov. Keď som dočítala poslednú vetu na poslednej strane, niečo sa vo mne pohlo. Začala som si uvedomovať, že svet, v ktorom žijem, nie je samozrejmosť, ale luxus, ktorí si nemôžu všetci dopriať. Zažila som vieru vo víťazstvo krajiny, o ktorej som ešte pred chvíľou ani len netušila. A čo ma oslovilo najviac, mala som pocit, že rozumiem autorovi. Niekedy som sa dokonca cítila, akoby som ho osobne poznala, akoby sedel vedľa mňa a ako dlhoročný priateľ mi opisoval jednu zo svojich najsilnejších spomienok. Srdce toho človeka na pár stranách bilo pre ľud, ktorého ani nebol súčasťou a ja som sa s ním, jeho pocitmi a myšlienkami stotožňovala na každej možnej úrovni.

Rada by som prešla k odôvodneniu nášho rozhodnutia. Pôvodne sme sa chceli rozhodnúť na základe témy knihy. Mala by byť inovatívna, zaujímavá a hlavne kontroverzná. Povedzme si úprimne, knihy o láske a prírode nás síce hrejú a vyčarujú nám nepochopiteľné úsmevy na tvárach, ale sú to hlavne knihy o skutočných životoch, ktoré si zapamätáme a poučíme sa z nich. Lenže v tejto súťaži bola každá kniha jedinečná a tematicky úchvatná. Či to bola výpoveď zranenej, znásilnenej ženy; strašné podmienky Hhaličských emigrantov alebo utajovaná chudoba na Filipínach. Všetky tieto príbehy nás chytili za srdce rovnako silným spôsobom. No potom sme si uvedomili, že niekedy nejde ani tak o vec, o ktorej hovoríte, ako o spôsob, ktorým o nej hovoríte. A tak sme pochopili, že téma nie je to, podľa čoho sa budeme mať rozhodnúť, ale je to práve štýl písania autora, ktorý sa stal naším hlavným kritériom. A tu aj napriek neuveriteľnému zmyslu pre nájdenie krásy v ošklivosti, ktorý nám ponúkol Wojciech Tochman alebo realistickým obrazom Joanny Connors u nás zvíťazil majster psychologických detailov jednotlivca a kolektívu Ryszard Kapuściński. A to práve kvôli štyrom jednoduchým veciam.

„Skúsenosti ma naučili, že z každého miesta našej planéty vyzerá svet trochu inak. Obyvateľ Európy vidí svet inými očami ako Afričan. Bez neustále sa opakujúcich pokusov vniknúť a pochopiť inú percepciu (vnímanie) cítenia a opisovania, zostane pre nás svet navždy neznámy.“

Vážení prítomní, možno to je naozaj celé o tom. Možno autor tejto knihy v pár vetách dokázal vystihnúť podstatu našich krátkych a zväčša nudných životov. Pokúšať sa vniknúť a pochopiť, to je kľúč k vedomostiam. Vedomosti sú moc a moc je všetko. A ak mi niekto dokáže ponúknuť časť tohto kľúča na 150-tich stránkach, nemôžem tohto človeka nazývať inak ako štedrým géniom.

Ďakujem Vám za pozornosť.


Katarína Franková, Gymnázium sv. Františka z Assisi – Akoby si kameň jedla 

Vážené dámy, vážení páni, milí študenti.

Na hodinách dejepisu sa učíme o veľkých vojnách, o stratégiách, generáloch, spojencoch, o víťazoch

a porazených. Poznáme názvy významných bitiek, vieme všetko o použitých zbraniach, máme informácie o počte vojakov. Poznáme dokonca dátumy podpisov mierových zmlúv.

Pred slovom vojna máme rešpekt, vyvoláva v nás nepríjemné pocity – strach, možno hnev. Ale predsa, vojna pre nás nie je nič viac ako historická udalosť, dávno skončená, ktorej dôsledky si málo uvedomujeme a nepripúšťame, že by sa niečo také mohlo opakovať. Je to len pojem, neskutočný, abstraktný. Ani si nedokážeme predstaviť, že neďaleko od nás žijú ľudia, ktorých vojna zasiahla len nedávno. Ľudia, ktorí si prežité hrôzy budú niesť so sebou po celý život. Sú to ľudia, o ktorých sa často nehovorí.

Téma vojny je pre novinárov a pre svet vôbec zaujímavá. Ale po jej ukončení, po nastolení mieru sa pozornosť presúva opäť niekam inam. Mier pre nás znamená koniec – koniec nenávisti, nešťastia, strachu, zomierania. Akoby bolo všetko zlé zázračne preč. Málokto sa zaujíma o to, čo sa deje s ľuďmi po vojne, ako sa snažia opäť normálne žiť uvedomujúc si, že nič už nemôže byť ako predtým.

Kniha Akoby si kameň jedla je zaujímavá práve v tom, že zachytáva život po zložení zbraní. Zobrazuje obyčajných ľudí, ktorí chcú obyčajne žiť, ale spomienky im to nedovolia. Vojna jednoducho nejde vymazať z pamäti.

Spôsob, ktorým autor píše príbehy ľudí je veľmi prostý, bez zbytočného pôsobenia na city, dramatizovania, a predsa v nás dokáže vyvolať širokú škálu emócií. Kniha rozsahom patrí medzi tie, ktoré sa dajú prečítať za jeden večer. Rozhodne to ale nie je oddychové čítanie, vhodné pre fantazírujúcich ľudí. Zachytáva fakty. Realitu. Podáva obraz a necháva nás, aby sme si sami utvorili názor. Núti pozastaviť sa a premýšľať aj nad vážnou témou. A to je niekedy veľmi dôležité. Po prečítaní knihy sa pýtame, ako sa vo vyspelej civilizácii mohlo stať niečo takéto? Ako si mohli ľudia žijúci vedľa seba v jednej krajine spôsobiť navzájom toľko nešťastia? Ako mohli susedia zabíjať susedov, ich rodiny, deti?

O živote po vojne, ako ho zobrazuje autor, nás nenaučí žiadna kniha dejepisu. Príbehy obyčajných ľudí, ktorí nedokážu pochopiť prečo, ktorí nevidia zmysel v tom, čo prežili, ale snažia sa s tým vysporiadať, nám neporozpráva žiaden učiteľ histórie v škole. Pozerať sa na všetko z ich uhla pohľadu nás môže veľa naučiť, ich príbehy v nás vyvolávajú pocit súcitu a tiež vďačnosti za to, že sme nemuseli byť súčasťou toho, čo oni.

Hoci autorovým zámerom nebolo písať emotívne, u mňa pri čítaní mien obetí z radov detí emócie vyvolal. Nebola som ešte na svete, keď sa konflikt odohrával, ale moja rodná obec Stará Bystrica je s ním úzko spätá. V polovici 19. storočia sa do Chorvátska vysťahovali mnohí Slováci za lepším životom. Aj z mojej rodnej obce odišla značná časť obyvateľov. Usadili sa v obci Jelisavac. Ich potomkovia až dodnes nosia slovenské priezviská. Po vypuknutí vojny sa riaditeľka školy v Jelisavci obrátila na Obecný úrad v Starej Bystrici s prosbou o pomoc. Chcela ochrániť deti pred začínajúcou vojnou presunutím do našej obce. V septembri 1991 pricestovalo dvoma autobusmi 110 školopovinných detí s učiteľkami a mladé matky s kojencami. Občania Starej Bystrice ich srdečne privítali, poskytli im ubytovanie v dome detí a mládeže a v miestnom hoteli. Prinášali im oblečenie, obuv, potraviny, ovocie, sladkosti, knihy, hračky a zorganizovali pre nich 29 autobusových zájazdov, aby spoznali Slovensko a nachvíľu zabudli na vojnu a smútok za domovom a rodičmi. Deti prežili v Starej Bystrici aj Vianoce a po štyroch mesiacoch, keď sa situácia v Chorvátsku zlepšila, sa vrátili domov. Dodnes na svoj pobyt na Slovensku nezabudli a každý rok organizujú zájazdy do našej obce. Starobystričania na nich takisto radi spomínajú a navštevujú ich.

Z knihy sa dozvedáme o príbehoch mnohých ľudí, najmä žien, ktoré stratili otcov, manželov, bratov, synov, ale na mňa najviac zapôsobila doktorka Ewa Klonovski. Je akousi oporou celého príbehu, symbolizuje útechu. Jej zanietenie, s akým vykonáva svoju prácu, túžba pomáhať a akýsi nepochopiteľný zmysel pre zodpovednosť nútia k obdivu. Čítať o ľuďoch ako ona je skvelé, dodáva nám to nádej a vieru v ľudskosť. Je to zároveň v mnohom inšpirujúce. To, po čom pozostalí túžia, je pochovať svojich blízkych, nájdením kostí akoby našli kúsok pokoja. Potrebujú vidieť, aby mohli uveriť, lepšie pochopiť. Naozaj žasnem, ako doktorka Ewa pomáha naplniť túto túžbu mnohým. Obdivujem jej obetavosť, s akou to robí.

Aby som bola úprimná, nikdy som nemala rada reportáže. Ku knihe Akoby si kameň jedla som pristupovala trochu s nechuťou, s predsudkami. Ale spôsob, akým aj čisté fakty dokážu vykresliť emotívny príbeh a vysoká výpovedná hodnota tejto knihy z nej pre mňa urobili naozaj cenný zážitok.

Ďakujem za pozornosť. 

aktuálny ročník